Naša každoročná akcia po tretíkrát. Prvý raz som si ju nechal ujsť, viackrát už to neurobím! Prvý raz boli chalani a holka, moja terajšia priateľka :-) na Slovensku od Strážovských vrchov po Biele Karpaty, minulý rok už som bol s nimi aj ja v ČR, Orlické hory a Jeseníky.
Backcountry a túlanie sa na horách so spacákom, keď človek môže prespať hocikde na čerstvom vzduchu pod hviezdami mám rád, sakramentsky rád! Inak tomu nebolo ani teraz napriek predpovedi počasia, ktorá bola tentokrát nemilosrdne horúca a vyplnila sa do bodky.
Hor sa do kopcov ...
V päťčlennej posádke ( zľava Vladimír Marko, Petr Gary Sonnenschein, Marek Drábek, Aleš Krmíček a Dan Klimeš ) vyrážame zo Súľova a začíname naše trojdňové putovanie ...
Štyria mušketieri na cestách za dobrodružstvom ...
A ako to tak na našom backcountry býva, netrvá to dlho a je tu naozaj veľká tlačenka.
Niekde za Podhorím smerom k hradu Lietava sa do nás slnko opiera celou silou a tlačenie pokračuje. Je fakt pekelné horko a sme fakt hnusne mokrí od potu! Pobyt v chládku je vykúpením ...
Našu sobotnú púť pod rozpáleným slnkom zakončujeme u krásne čistého potoka za dedinou Turie, kam nás naviedli domáci a my sme za toto miesto vďační. Začína veliká pohoda!
Balzam na telo i na dušu! Potok je dostatočne veľký na namočenie sa a dostatočne studený na osvieženie, pivo máme a pre mňa je to asi nakrajšia chvíľa na tomto backcountry.
Z tohto miesta už dnes neodídeme ... Nastávajú chvíle blahobytu.
Oheň horí, špekáčky sa opekajú a pivo chutí ako nikdy. Tak málo niekedy stačí k spokojnosti ...
Debaty a diskusie o všetkom možnom i nemožnom sa vedú celý večer ... Takýto večer s priateľmi je na nezaplatenie.
Zbaliť sa na backcountry je tak trochu umením ...
Tak nejak si už neviem predstaviť to naše backcountry bez Sonnyho a jeho variča, na ktorom pre ostatných varí rannú kávu alebo čaj.
Díky kamaráde!
Ráno v spacáku vyzerá Mára veľmi spokojne.
Stúpanie od Skalky na Krížavu bolo veľmi dlhé a náročné.
Únava sa zračí v Sonnyho tvári. V tieni 35 stupňov, na slnku aj cez 50 ... Nie je to ideálne počasie na bike, ale čo sa dá robiť.
Niekto nesie, niekto tlačí ... Aleš zvolil tlačenie.
Ani toto rozhodne nie je posledný kopec.
John a Hanka sa k nám pridali v nedeľu a tak si spolu s nami užívajú slnečné lúče. V týchto miestach sa už chvíľami dalo zase aj šlapať do pedálov.
Krajina pod Krížavou kúsok od Martinských holí.
Do kopca ...
A z kopca ...
Okolie Martinských holí
Pod Veľkou lúkou - 1476 m
Už je to viac dolekopcom, lúky sú pekné, občas fúkne vetrík a tak je to radostnejšie bajkovanie.
Od Vidlice na Veterné je stopa sakramentsky úzka a tak treba byť stále v strehu.
Začína pre nás ten najnáročnejší úsek cesty. Malofatranský hrebeň medzi Hornou lúkou a Hnilickou Kýčerou je len pre otrlých. Krátke zjazdy sú striedané prudkým tlačením nahor a tak sa to stále opakuje ...
Ano ano. Tam nám treba ísť a už neni cesty späť. Uffff!!! To najlepšie na koniec ...
Vrchol Hnilickej Kýčery - 1217 m
Unavení a spotení, no na vrcholku Hnilickej Kýčery. Chvíľa zadosťučinenia a rešpektu k horám.
Výhľady z Hnilickej Kýčery. Vzadu vpravo na horizonte charakteristický zub malofatranského Kľaku.
Opar je veru silný, no ako vždy, pohľady do krajiny z takejto výšky sú jedinečné.
Spokojnosť, naplnenie, pokora a priateľstvo. Marek a Dan.
Náš druhý tábor v sedle pod Hnilickou Kýčerou. Krajšie miesto sme si ani nevedeli predstaviť. Rozkladáme oheň, opäť budú špekáčky, neďaleko je prameň vody na pitie i očistu, čaká nás noc v lese pod korunami stromov ...
ČO VIAC SI SRDCE DOBRODRUHA MÔŽE PRIAŤ?
O niečo unavenejší ako deň predtým, no bohatší o jedinečné zážitky, ktoré nám už nikto nevezme sedíme u ohňa a rozpravujeme ...
Večer je v plnom prúde a noc pomaly rozťahuje čierne krídla.
S ranným slnkom a vďakou lesným škriatkom putujeme ďalej našou cestou.
Už toho pred sebou nemáme veľa a pre tentokrát aj stačí.
Túlame sa krajom a túlať sa chceme. Pod nočnou oblohou plnou hviezd si zdriemneme a na vzácnu chvíľu s krajinou Zeme splynieme. ĎAKUJEME.
Žádné komentáře:
Okomentovat