úterý 6. února 2018

Trojdňový prechod Javorníkmi na bežkách

Takýto nejaký prechod som plánoval už dávno, no dostali sme sa k tomu až teraz... U nás v nížine po snehu ani pamiatky, ale vo štvrtok a piatok má na horách nasypať... Je utorok a ja vybavujem ubytovanie na našej trase a plánujem logistiku. A keďže som pod vianočný stromček dostal zľavovú kartu na České dráhy, budeme cestovať vlakom a tak môžeme aj piť 😋
Autom sa skoro ráno odvezieme do Hodonína, kde ho nechávame a ďalej pokračujeme vlakom cez Olomouc, Ostravu, Čadcu do Turzovky. Z Olomouca do Čadce sa dokonca vezieme Pendolínom, v ktorom mám možnosť sa viezť úplne prvý raz.
Cesta vlakom trvá asi 4 hodiny a cestou z okna vyhliadame sneh a obraz za oknami vlaku nás v tomto ohľade moc neteší. Až keď ideme malým pretopeným motoráčikom z Čadce do Turzovky, začína za oknami pribúdať aj snehu...


1.DEŇ


V Turzovke, čo je malé mestečko, sa stretávame s mojím bratom Braňom, ktorý za nami prišiel autom zo Žiliny a pôjde s nami len prvý deň, potom sa musí vrátiť.


Ani v Turzovke na uliciach, keď hľadáme nejakú reštauráciu kde sa naobedujeme, to nevyzerá so snehom nádejne a hovorím si, že asi budeme musieť dnes ísť aj nejakú dobu peši, než nasadíme bežky. Zhruba o 13:30 sme po obede a vyrážame za mesto do kopcov... 


Nakoniec bežky nasadíme hneď na lúkach za mestom, za dva-tri kilometre už sme v snehovom raji a zvesela si vykračujeme.


Trochu sa nám zatiahlo, čas je už vcelku pokročilý, no príliš nefúka a tak je fajn.


Dostávame sa na prvý dnešný vrchol s maličkou, no krásnou kamenno-drevenou rozhľadničkou Kamenité nad Turzovkou.


Po počiatočnom vyše hodinovom stúpaní začínajú zjazdíky 😊


Jedna spoločná fotka pokiaľ je dosť svetla a než nám Braník ufujazdí.

Je už vcelku neskoro a tak moc už nefotím, ale podotýkam, že táto časť trasy, od rozhľadne Kamenité po Semeteš, je nádherne zvlnená, stúpania sú väčšinou len krátke a každú chvíľu je nejaký fajný zjazdík, do toho jednostopý bežkosinglík, takže to krásne svižne odsýpa. RADOSŤ BEŽKOVAŤ 😉

Už za šera prechádzame úsekom okolo osady javorníckych chalúp, ktoré sú v obložení snehom nádherné a má to tu silné čaro.

Po cca 13 kilometroch posedíme v krčme v Semeteši, počkáme s Braňom, kým mu príde autobus a ďalej už pokračujeme sami...


2.DEŇ

Začíname za veľmi hustého a vytrvalého sneženia. Nikde nikto, teplota je okolo nuly a tak sa to nekĺže tak pekne ako včera.

Snežiacou zimnou krajinou míňame ďalšiu chalupovú osadu Gregušovci a pôsobí na nás prekrásnym dojmom.

Je už dávno po obede a už v kuse sneží pár hodín. Stromy sú obalené v bielom háve a ticho je všade navôkol...  Zimná nirvána.

Už neskoršie poobede sa dostávame na hlavný hrebeň Javorníkov, prestáva snežiť a sneh vystrieda silná hmla.

Tam niekde vzadu sa tajomne skrýva najvyšší vrchol pohoria Veľký Javorník s výškou 1071m a dreveným krížom.

Máme správny smer a už sa veľmi tešíme do chaty, tepla a že si sadneme a najeme sa. Dnes to je veľmi náročné.

Hmla ešte zosilnela, ochladilo sa a tu už aj fúka vetrisko.

Po cca 25 kilometroch sme došli do nášho dnešného cieľa - horského hotela Portáš! 

A hoci už máme dávno zjedené a sme spokojno-unavení, okrem oroseného piva je orosený aj objektív fotoaparátu 😊

Izbička je malá, ale prenáramne útulná, prakticky zariadená a je v nej všetko, čo potrebujeme. VEĽMI PEKNÉ UBYTOVANIE!

No a v takom pohodlíčku netrvá dlho a niektoré osôbky zachvilku už aj odfukujú do periny 😊 Dneska zaslúžene!


3.DEŇ

Ako bolo večer zatiahnuté a hmla, ráno nás víta pravý opak! Za oknami biela krása a slnečné lúče...

Okolo 8:30 s radosťou vykračujeme od Portáša a mierime na Kohútku.

Za Kohútkou pokračujeme pozdĺž česko-slovenskej hranice a počasie je LUXUSNÉ!

Všetko je tak krásne čisto biele a v kontraste s modrou oblohou sa až tají dych.

Do Papajského sedla je to od Kohútky VEĽKÝ PRĎÁK! A tak bežky nesieme a dole si dávame slnečnú pauzu.

Kačka a náš vercajk 😊

Začína stúpanie na Makytu...  aj tu si bežky nesieme.

Výhľad na hrebeň Javorníkov, kade sme dnes išli. Vyzerá to dobre, keď sa človek obhliadne takto späť.

Chvíľka zastavenia v lese, tichu a svetle...

Prekvapuje nás, že na Makytu sa po prvotnom radikálnom stupáku dá väčšina trasy vybežkovať.

Slnko svieti, vzduch je čistý, všetko prikryté bielou perinou... zimná krása!

Tak sme sa na Makytu vydrápali. Pre predstavu, z Portáša nám to sem trvalo cca 3,5 hod. Najvyšší bod dnešnej trasy.

A keďže sme boli dnes najvyššie, tak teraz to dole pofičí pekne vedľa jehličí 😊

Pomaly sa blížime k poslednej fáze nášho trojdňového výletu a naplno si užívame slnečného a bezveterného dňa.

Ako sa blížime k Púlčínu, lesy často striedajú lúky.

Míňajú sa posledné zásoby rumu 😋

Navečer sa nám krásne vyfarbujú slnečné lúče a trochu nám začína prituhovať.

Posledný záber z pomyselného konca našej zimnej cesty, sme pár sto metrov od Pulčína, kde sa nachádzajú známe Pulčínské skály a máme velikánsku radosť, že nám podmienky umožnili došlapať až sem.



Následne sme na bežkách dojeli až na vlakové nádražie v Horní Lideči, po celkove asi 65 km si dali zaslúžené pivo 😋 a večeru v miestnej hospode, naskočili do vlaku a už za tmy sa nechali odviezť späť do Hodonína k autu.


Celková naša trasa je tuná:




Vladin + Kačka 2018













neděle 14. ledna 2018

Zimná Šumava



Kedysi dávno som bol na Šumave na čundre, keď sme 4 dni vandrovali a spali vonku a vtedy som si Šumavu zamiloval. 
Už len jej názov je poetika a romantika dokopy. Je načase, vydať sa tam znova, tentokrát za zimou...




Ubytovanie máme nádherno útulné, teplučké a nič nám tam nechýba. Nachádza sa pár sto metrov za osadou Borová Lada, na kopčeku, je odtiaľ pekný výhľad a je tam kľud. Pán a pani domáci Hamrovi sú milí starší ľudkovia a zázemie nám pripravili vskutku výborne.
Za oknom sneh, tak hurá von!


Krátko po tom, čo sem prichádzame, začína snežiť a toto počasie nám bude sprievodcom po väčšinu nášho pobytu. 
Máme bežky, snehu je dosti a tak vyrážame na prvú túru.



Prvú polovicu výletu vytrvale sneží a teplota sa pohybuje okolo nuly, čo v praxi znamená, že sa nám ten sakramentský sneh lepí na lyže, čo znamená že každú chvíľu musíme zastaviť a oškrabať to biele čudo z lyže. 
Absolutne nechápem, ako sa môže sneh lepiť aj na hladkú časť sklznice!


V druhej časti výletu, po posilnení sa na chate, sa aj sneh umúdril, dá sa už aj behať a je to obrovská úľava po tých predchádzajúcich lepivých hodinách. 

Prvý deň sme urazili celkove 25km, čo je v dnešných podmienkach pre nás vcelku výkon!



Druhý deň máme opäť zatiahnutú oblohu a štartujeme z Modravy. 




Prvé kilometry trasy sa vinú údolím Roklanského potoka a tak popri bežkovaní sa i oko má čím kochať. Nádhera!



Údolíčko je rozľahlé, bežkovanie je čistá radosť a fotograf behá o 106 😊






Kopy snehu a potok tu vytvárajú prekrásne scenérie a zákutia.



Keď sa odchýlime od koryta potoka, začíname stúpať vo vyfrézovanej stope a dievčatá si to veľmi užívajú. 



Záverečné stúpanie k vrcholu sa nesie v znamení vetra a solídnej hmly.



Ale dostaneme sa tam a pred nami ležia už len posledné záveje snehu.




Jedna rýchla vrcholová fotečka a pádíme dole, lebo fúúúka a je zimáááá a baby tu nechcú byť 😃



Dolu to fičí inak ako nahor a tak jedééém jedéééém...




No a po návrate do údolia sa na nás usmieva aj slnko a svet je hneď radostnejší.



Tretí deň je na programe trochu backcountry bežkovania, pretože Vladin už má stopy dosť 😃



Odmenou sú mu už zakrátko prekrásne zasnežené krajinky a je veľmi spokojný 😉



Chodník je vyšlapaný od turistov a tak si vykračujeme aj my na našich prkénkách 😊



Baby nehudrujú, pekne dupkajú a tiež sa im to páči. Radosť fotiť! 




No a potom nám začalo zase fúkať a snežiť...  V takýchto podmienkach a neznámej krajine začína to pravé dobrodružstvo a " S úsmevom jde všechno líp." hovorí k nám Kačkina tvár 😊



V srdci Šumavy 💚




Trošku zafúkaná chata spisovateľa Karla Klostermanna 😃 







Za tri dni sme na bežkách nachodili asi 75 kilometrov a hoci bolo väčšinu času pod mrakom a snežilo, na našich tvárach máme úsmev a v duši pokoj z prekrásnych chvíľ strávených v lone šumavského kraja...